Pozdní jaro (1949)

Mé páté setkání s režisérem Ozuem a zatím to možná vůbec nejlepší. "Pozdní jaro" je báječný snímek, silný, o vážných věcech, přesto s určitou odlehčeností a humorem. Příběh se dá shrnout do dvou vět, postav zde vystupuje jen pár. Přesto z tohoto snímku vyzařuje velká síla, životní moudrost a také nadhled. Určitě si sežeňte knihu "Mistři japonského filmu" od Antonína Límana, kde je o tomto díle napsáno asi patnáct stránek. ú-ž-a-s-n-é

Je hriešne sexy, a k tomu je pomerne i dosť sympatickou a múdrou (a to ani nehovoriac o jej tvrdohlavosti, ako takej, to je zrejme asi kapitola sama o sebe) v jednom, čo sa mimochodom v súčasnosti už akosi príliš extra nenosí, a tak tu tým pádom máme s vysokou pravdepodobnosťou, naprosto fantastické zloženie :»Ozu 3in1 Classic«, na čom si môže každý divák fantastickým spôsobom mimoriadne pochutnať, samozrejme, ak je to jeho«šálkou kávy», čo v mojom prípade znovu jednoznačne platí, a zároveň sa to oplatí v celej svojej nádhere si vychutnať, a to predovšetkým kvôli ústrednej protagonistkeNorikov podaní fenomenálnej japonskej herečky - Secuko Haraovej, ktorej nadštandardný herecký výkon je v priamom súlade s tým, čo sa teda týka toho okolo Čišúa Rjúa, ktorý stelesnil jej otca-profesora. A trojlístok ešte dopĺňa nikto iný, než práve Haruko Sugimurová, ktorá síce dostala trochu väčší priestor v predchádzajúcej, respektíve v nadchádzajúcejUkikuse, ale i napriek tomu sa dá tiež podčiarknuť to, že je rovnako veľmi dôležitou postavou, ako aj jej hereckí kolegovia, a v podstate všetci traja predstavitelia, stvárňujú - dcéru, otca a tetu, čiže profákovu sestru. • V jednoduchosti sa (miestami) skrýva naozajstná krása, ak by som mal následne načrtnúť, čomu sa tentoraz venoval progresívny režisér, ktorého si pomaly začínam čoraz viac obľubovať. • Skrátka, na samý úvod som chcel najprv charakterizovať hlavnú postavu nielen podľa jej výzoru a daných vlastností, ale súčasne by som taktiež podtrhol najmä to, že sa vzorne stará o svojho milovaného otca, a pritom (nie) je i jeho zákonitou opatrovateľkou? • Áno, totižto už má 27 rokov, žije v spoločnej domácnosti so svojim otcom, a akosi vôbec neuvažuje nad tým, že by sa už mala konečne vydať, za čo ju jej okolie neustále bombarduje, buzeruje, a vari i celkovo zaťažuje (ne)konečnými otázkami, typu, kedy to vskutku hodlá napokon zmeniť? Čo viem, tak dnešné baby, povedzme, sa vydávajú, trebárs, až niekedy po tridsiatke, čo by bolo pred niekoľkými desiatkami rokov, absolútne nemysliteľným (z)javom, čiže"Nori", by som vďaka tomu mohol najskôr považovať len za akúsi »starú dievku«. • Film sa bude chcieť snažiť túto zložitú situáciu vyriešiť, ako by ju mohol trafiť -Amorov šíp, pričom, strelcov by sa našlo snáď neúrekom, len im proste treba poskytnúť dostatočné množstvo príležitostí, ale podotýkam, že Ozuov dramatický snímok - nie je výhradne postavený iba na tom, ako sa jej dvoria samí fešáci, skôr je tomu presne naopak, keďže by som skoršie povedal, že sa tento film, zväčša zaoberal úplne inými okolnosťami, i keď sa popritom vehementne snažil o to, aby sa proste rozhodla, že buď ostane tatkovi na krku, alebo sa predsa pokúsi urobiť razantný krok vpred, na ktorý si nie a nie trúfnuť. • Dokonca by sa rysovala i tretia možnosť,že Ženy totiž stále tvrdia, že pôrod je bolestivejší, ako keď chlap dostane kopanec do vajec, a tak by som sa jej teoreticky ani nečudoval, prečo tak strašne dlho otáľala? • A na záver iba dodávam, že tak extrémne nízko umiestnená kamera, ma zakaždým sakramentsky fascinovala, kedy som sa stále zamýšľal, ako to ten Jasudžiró, sakra, robí...?

No hurá, konečně se to povedlo, našel jsem film od Ozua, který mě nadchl i subjektivně! Sice mi zase nějakou dobu trvalo, než jsem se do té dost pomalé poetiky plné obyčejných statických záběrů a (záměrně) neměnných výrazů tváří postav dostal, ale povedlo se mi to rychleji než kdy jindy a jsem za to rád, protože na mě čekal velmi zajímavý příběh, který navenek nepůsobí nijak zvlášť propracovaně, ale jak už to tak u japonských dramat bývá, uvnitř buduje mnohem víc než se zdá. S přihlédnutím k tomu, že japonská mentalita je prostě jiná než evropská (což není ani výtka, jen konstatování), tu jsou skvěle promyšlené postavy, u kterých se sice zdá, že vše berou až moc klidně a ke změnám u nich dochází nahodile, ale v pozadí, mezi řádky, je jasně vidět, že je vše komplikovanější. A vidět to podle mě je v nejedné scéně, především v těch rozhovorech mezi otcem a dcerou, kterých zde rozhodně není málo. Ani bych se to nebál označit jako psychologický film. Na plný počet to sice nevidím, zas tak silný zážitek to pro mě nebyl, ale i tak se mi Pozdní jaro zatím z Ozuovy tvorby líbilo nejvíc a zatím mi přišlo i ze všech jeho filmů nejpropracovanější. 4*

Jeden z mála japonských filmov, ktorý som videl, a ktorý nebol od Kurosawu. Film, ktorý ma príliš nezaujal, pretože bol obvykle japonsky pridlhý, bez deja a pripomínal mi nejaký variant reality show. Veľa klaňania, veľa náznakov, veľa domácich i spoločenských rituálov. Neprekážalo mi to, ale fanúšika tejto podoby japonských filmov to zo mňa neurobí. V podstate som obdivoval iba ich sed na pätách, ktorý je vďaka operovaným kolenám pre mňa nedostižný.

Platí v zásade to isté ako pre režisérov slávnyPríbeh z Tokia (1953), s tým rozdielom, že ten mal aspoň dosť silnú myšlienku (medzigeneračné odcudzenie). Takže tu opäť máme krásne obrázky krajiny, ktoré sa striedajú s dlhými statickými zábermi interiérov, snímanými od podlahy. Opäť tu ľudia väčšinou sedia v domoch s papierovými stenami a neustále sa klaňajúc vedú prázdne reči, pričom sa tak podivne a neprirodzene usmievajú. A do toho všetkého znovu hraje naivná, presladená hudba. Najviac mi prekážala ta strojenosť, ktorá presakovala celým filmom. Silne strojený bol Čišú Rjú ako otec dievčiny, ale úplný extrém bola opäť samotná, večne sa usmievajúca dievčina Noriko (Secuko Hara), ktorej neúprimný úsmev zamrzol len v čase, keď začala byť hysterická. Tempo rozprávania je príjemne pomalé, lenže celý čas som mal pocit, že veľmi nie je o čom rozprávať, takže sa film nezáživne vlečie (vrcholom nezáživnosti bolo to divadlo). Snáď jedinú myšlienku, ktorú som tam zachytil, je postupná zmena starého Japonska na nové po 2. svetovej vojne. Inak sa celý príbeh točí len okolo svadby ("Znova sa ženíš? To je nechutné!" "Musíš sa vydať!" "Ja sa nechcem vydať!"). Iba z úcty ku klasike nie som v hodnotení ešte kritickejší.