Pacifiction (2022)

Albert Serra je jeden z mála režisérov, ktorého sa dá označiť za plne digitálneho filmára. Jeho tvorba vyžaduje digitál: pri natáčaní aj v postprodukcii. Jeho filmy by boli nemožné za použitia klasického filmu. Serra má špecifickú metodológiu: rád improvizuje, každú scénu natáča na štyri kamery, hercom cez slúchadlo šepká repliky, scénu točí len raz a neopakuje, používa zoomový objektív, v postprodukcii má stovky hodín filmu, ktoré potom starostlivo strihá atď. Teda využíva plný potenciál digitálu, nesnaží sa esteticky len napodobniť film, ako to robia niektorí režiséri. Jeho metódy sa trochu podobajú Malickovým, ale ten stavia filmy skôr na poetických momentoch. Serra sa snaží o akúsi prazvláštnu kombináciu umelosti a reality. Začína pri hercoch, ktorých výkony sú na dvoch úrovniach, ich výkon vo fikcii a potom útržky ich vlastnej osobnosti, ktoré sa dostanú do popredia vďaka tomu, ako Serra natáča. Výkony sú reálne, ale zároveň trochu zvláštne. Vizuálna stránka filmu je na tom podobne. Nakrúca v reálnych lokáciách, všetko je hmatateľné, hmotné a skutočné, ale spôsob, akým sú spracované je veľmi svojský. Východ slnka je krásny, ale príliš ostro, nenaturálne farebný. Toto robí počas celého filmu, niečo je trochu inak zafarbené, niečo je inak, ako by to malo byť, teda film pôsobí vyumelkovane a neprirodzene, ale nie prehnaným spôsobom, naopak je to veľmi subtílne. Spája sa tu realita, hyperrealita, umelosť, výsledok je unikátny, ťažko opísateľný. Štýl tvorí jedinečnú, čudnú a dokonalú atmosféru, bez klišé, do ktorých by takýto film mohol ľahko spadnúť. Umocňuje emočné a tonálne nejednoznačnosti. Jemné vibrácie vo filme, ktoré ho robia zaujímavým. Vytvára akúsi umelú realitu. Aj po troch zhliadnutiach nachádzam nové veci. Skoro tri hodiny sledujeme De Rollera (magnetický Benoît Magimel), ako sa snaží riešiť rôzne spory vo Francúzskej Polynézii. Postupne zisťujeme, že až toľko právomocí nemá a je iba koliesko v mašine, pričom sa ho viac a viac zmocňuje paranoja. Serra jeho zostup naťahuje, takmer do bodu zlomu, scény sú dlhé, fascinujúce, hypnotické (môžu spôsobiť meditačný spánok). Tematicky veľmi súčasný a relevantný. Asi jeden z najlepších filmov, ktoré zobrazujú zmätok a paranoju dneška. Napriek vážnym témam, ide o veľmi absurdné dielo. Serra sa nebojí ísť do grotesky, do úplnej absurdity, hlavne v dialógoch. Filmový kolos: to, čo tu Serra dosiahol je obdivuhodné. Kryptické, hypnotické, rozporuplné, paranoidné, temné, bizarné, strhujúce, ambiciózne majstrovské dielo.

Už dlho som sa pri nejakom filme takto ukrutne nenudil. Prostredie Tichomoria bolo síce lákavé a tie scenérie boli fakt pekné. Ale čo sa týka príbehu, dejovej línie, postáv, dialógov, a všetkého ďalšieho,... to bolo fakt nehorázne mdlé a nudné. Trochu mi to pripomínalo filmy Paola Sorrentina - tie mi tiež nikdy nesadli a akosi som ich pretrpel. Nerobím to často, ale okrem toho pekného vizuálu tu nevidím nič, čo by ma tešilo. Ergo, odpad!

OdSerrusom čakal len to, že to zase poserie a nemýlil som sa, ľudia sa nemenia. Zatiaľ som mal tú "česť" vidieť len jeho artovéchcípanie kráľa Ľudovíta XIV., pri ktorom reálne hrozelo, že divák od nudy skape skôr než kráľ. Serra v Pacifikácii však vytiahol ešte tvrdší tromf, skoro tri hodiny ničoty a to sa ešte chváli, že to vlastne skrátil, lebo pôvodne natočil cez 8 hodín materiálu, frajer jeden! Kamera tu je úmyselne spomalená tak, že máte reálne obavy, či kameraman nedostal porážku. V nulovej dejovej línii tak môžete obdivovať len Tahiťanky ako kedysi Gaugain, ale upozorňujem, že ide o kaliber pre výrazných zúfalcov, keďže aj na Tahiti dospeli k takému progresu, že sa tam objavujú ženy s penisom.

Alternativní, zajímavě atmosférické “tiché drama” v atraktivním tropickém prostředí upršených tahitských ostrovů. S neotřelým příběhem i postavami. Jen potřeba politických statementů autora může působit otravně. A pomalé plynutí takřka tříhodinového děje s někdy mdlými dialogy usínavě. Ležérnost ovšem odpovídá životnímu stylu postav a dotváří unikátní ostrovní charakter filmu. Fajn osvěžením jsou překvapivé, parádně ozvučené scény u surfařských mega-vln.

Lost Highway/Only God Forgives/Inherent Vice/I Come With the Rain/La Gomeramashup a to s vědomím, že tři pětiny ze zmíněných filmů mě celkem sraly a dva příkladně miluji. Jinak prvotřídní trololo na diváka očekávající cokoli, co mu nabídne libovolné shrnutí děje (například zde uvedený distribuční text od Film Europe jenom dokazuje, že na jimi distribuované filmy se nedívají ani oni sami). Pacification je pro mě obecně připomínka toho, proč jsem měl v raném věku své elitářské artové období. Protože jsem arogantně zbožňoval pomalé, nesrozumitelné filmy, které svojí nadutostí neustále budí dojem, že v nich jde o něco více než ve skutečnosti jde, ale mám snad do prdele čekat od evropských auteurů nějakou skromnost? Jo a jedním z parametrů takových filmů je to, že často jen tak jako mimochodem obsahují vizuálně nejopulentnější scénu roku napříč žánry i rozpočty, což je tady splněno (když lodě vplouvají do vlny). Pět hvězd nedávám jen proto, že by to někdo mohl brát jako, že jsem třeba pochopil co se tam většinu času děje, což bych nerad.