Matka (1926)

[3,5*]     Klasická dráma ešte z éry nemého filmu, ktorá má aj napriek svojmu úctyhodnému veku (takmer 100 rokov) stále čo povedať aj dnešnému divákovi. Film ma ani na chvíľu nenudil, a to aj napriek tomu, že je silne politický, čo na filme obvykle nemám rád (ale je pravdou, že dávna politika sa stáva históriou a tá mi nevadí). Pôsobivé je umelecké stvárnenie, často používajúce dramatické prestrihy na detaily tvári (takto sú predstavované rôzne typy ľudí, zástupcovia rôznych tried). Výborná je i hudba, perfektne sa hodiaca k dianiu. Kvalita obrazu je, žiaľ, zhoršená aj po reštaurácii a preto hlavne hojné akčné scény pôsobia trochu neprehľadne (občas nie je jasné, kto koho naháňa).

Zajímavý ruský expresionistický film, který by měl člověk vidět především pro jeho odlišnost od soudobé tvorby. Kamera a davové scény nejsou tak dobré jako u Ejzenštejna, stejně tak politické poselství je okrajové. Pudovkin však nabízí pohled na jednotlivce a jeho herci podávají skvělé výkony, kdy většina děje pochází z jejich mimiky a pohybu, mezititulků je velmi málo.

Chci podotknout, že s románovou předlohou nemá tento snímek mnoho společného. Film je dělaný na velký efekt (což se mu dobře daří). Kniha popisuje setkávání mladých socialistů u Vlasovových doma. Matka zprvu synovy myšlenky vůbec nechápe, ale postupem času je bere za své a sama roznáší zakázané letáky a knihy. Rovněž je třeba si uvědomit, že matka žila dlouhá léta s tyranem, který ji akorát bil. Nyní se před ní otevírá nový svět, lepší, kde existuje naděje na spokojený život. Název "Matka" lze zřejmě chápat i jako určitou metaforu - viz "Všichni jsme děti jedné matky - pravdy."

Sovietsky reziser Vsevolod Pudovkin a Stalinov oblubeny reziser Michail Čiaureli - to boli dvaja hlavni reziseri, ktori ucili Otakara Vavru filmovat bojove sceny u  normalizacnej trilogie Dny Zrady, Sokolovo a Osvobozeni Prahy. Sovietska montazna skola rozhodne jestvuje tak ako jestvuje hongkongska kinematografia a povedzme juhoafricka kinematografie. ja nie som fanda Sovietskej montaznej skoly, ani bangladesskej kinematografie - este tej juhoafrickej kinematografie teoreticky bych aj fanda bol. Ale len teoreticky. Sovietska montazna skola nebola uplne prva kinematografia v ramci zaniknuteho ZSSR. Uz za carskeho rezimu pred rokom 1917 sa tocili filmy - s tragickym koncom, pomalym tempom, vyznacovali sa psychologizaciou  a intenzivnym hereckym prejavom.  Vzniklo noieco ako Sovkino- lebo zahranicne filmy museli byt cenzurovane kvoli nevhodnemu obsahu a  roku 1919 bola znarodnena kinematografia. Montazna kinematografia nsal svoj domov hlavne v Moskve a Leningrade, vyznacovala sa vyzdvihovanim montaze ako hlavne filmoveho principu. Pudovkin bol typickym predstavitelom tejto  skoly, aj Gruzinec Čiaureli a neskôr aj Ejzenštajn. 84 %

Netreba slov. Všetko je zobrazené tak sugestívne, podmanivo a presne, že netreba ani medzititulky. Ale však keď už sú, tak fajn. Veď ich nie je nejako extra. Film si neberie servítky a hneď z úvodu prezentuje atmosféru alkoholom nasiaknutej krčmy s týpkami, ktorých chľastom nasiaknuté šaty miešané s pachom sušených rýb cítiť priamo z filmového plátna. Jeden z fabrických robotníkov, otec rodiny neváha zobrať z domu žehličku, aby bolo na ďalší stakanček. Vyzerá jurodivo a desne. Jasné, že ženu mláti ani žito, na syna kašle, za kus chľastu poslúži i čertu-diablu. Dôstojnosť jeho rozcuchano-ožralsko divokému výzoru a pohľadu dodá až smrť. So sviečkou v rakve konečne vyzerá ako-tak k svetu. Syn- ten je už inde. Nechce skončiť v kolobehu práca-krčma s partiou prapodivne sa tváriacich muzikantov, hrajúcich ožralcom do pijanského taktu. Chce niečo viac. Odstrániť dekadentnú buržoáziu a šľachtu, ktorej viac záleží na výzore a postroji koňa, ako na bedárskych robotníckych poddaných. Tí môžu byť postrieľaní po desiatkach ako bezcenný odpad. On tríma v rukách prápor revolúcie. Ešte je deravý a rozstrieľaný políciou, idúcej blahobytným mamonárom po ruke. Ale už to nebude dlho trvať, kedy víťazná robotnícka zástava zaveje na vežiach palácov a kostolov. Pretože potrebu vzdoru voči falošnej luhárskej vrchnosti, potrebu konšpirácie a motákov napokon pochopí a do revolučného kvasu sa vrhá aj pôvodne ustrašená, domácim násilím kynožená, matka. Matka z prostých pomerov, intuitívne i srdcom vycítiaca nevyhnutnosť odstránenia zákerného kapitalizmu. Dokonalý film. Dokonalá škola výrazu, montáže, strihu. na vyjadrenie kolektívnej myšlienky úplne stačí individuálny príbeh, nie je potrebný nasilu kolektívny hrdina bez výrazu. Pudovkin pochopil a vytvoril krásny film.