Marcelino, pan y vino (1955)

Po viac než desiatich rokoch som si počas Adventu 2025 znova pozrel legendárny filmMarcelino, chlieb a víno. Tentokrát v pôvodnej španielskej verzii. Pamätal som si iba na tie najzákladnejšie obrazy: čierno-biely vizuál, veselú sirôtku a františkánov, ktorí ju vychovávajú v kláštore. No zostala vo mne aj zvláštna, silná, takmer tajomná emócia z jeho zázračného záveru – emócia, ktorú som v detstve asi ani nevedel pomenovať.
Prešlo však desať-dvanásť rokov a až teraz som dozrel na to, aby som tento geniálny kinematografický skvost z Francovej éry naplno docenil. Niečo takéto nedokáže človek pochopiť bez istého času, bez osobnej skúsenosti a bez vnútornej pripravenosti. Ak sa moje vlastné filmové projekty nebudú inšpirovať touto snímkou, tak slovami ani nevyjadrím, o čo by som sa vlastne sám ochudobnil.Marcelino, chlieb a vínoje prvotriednou ukážkou španielskej filmovej klasiky, ktorá nielenže stojí na pevných remeselných základoch, ale zároveň predstavuje čistý, predkoncilový, katolícky pohľad na svet – niečo, čo sa zo spoločnosti za posledné storočie takmer úplne vytratilo.
Už samotný príbeh sirôtky nájdenej pri bráne kláštora otvára témy, ktoré dnešná kinematografia buď ignoruje, alebo znevažuje. Témy, ktoré pritom nestrácajú nič zo svojej pravdivosti ani naliehavosti – práve naopak, čím viac ich zanedbávame, tým väčší dlh si voči nim vytvárame.
Film prináša jasnú a silnú predstavu nevinnosti: čistú, ničím nezaťaženú detskú dušu, ktorá reaguje na dobro spontánne, úprimne a obetavo. Je tu zároveň mocný motív obety – rehoľnej, rodinnej, manželskej, ale predovšetkým tej najtichšej: materskej. Celá téma materstva je vo filme spracovaná s takou jemnosťou a čistotou, že niektoré scény sú pripravené priamo na slzy. Hudba ich ešte umocňuje – hlavný motív, uspávanková melódia, je do detailu orchestrálne vystavaná tak, aby vyvolala zimomriavky. Mne sa to podarilo dosiahnuť niekoľkokrát.
Vrcholom filmu je zobrazenie Kristovej láskavosti – nie sentimentálnej, nie natiahnutej, nie abstraktnej. Je to láskavosť, ktorá odpovedá na malé a úprimné obety, ktorá ignoruje každú pretvárku, a ktorá prijíma čisté srdce bez podmienok. V záverečných scénach sa táto pravda spracúva až poeticko-divadelne. Film od prvej minúty pracuje na tom, aby diváka viedol k jednoduchosti srdca a jemnej oddanosti. A podarí sa mu to.
„Kritici“ môžu rozprávať, že ide o sentimentálny výplod politického katolicizmu, rozprávku bez obsahu alebo nástroj „katolibaneckej“ nostalgie. Títo ľudia nechápu vplyv filmu. Nechápu, že film ako médium vynašli praktizujúci katolíci – bratia Lumièrovci. Nechápu, že pred doktrinálnym chaosom po Druhom vatikánskom koncile považovala Cirkev film za mocný nástroj formácie.
Už Pius XI. ho v tridsiatych rokochchválil ako prostriedok evanjelizácie. A len dva roky po Marcelinovi vyšla encyklika Pia XII.Miranda Prorsus(1957), ktorá priamo označuje kinematografiu za dar Božej prozreteľnosti – ak sa používa správne.
Vajdove spracovanie španielskej legendy úplne potvrdzuje katolícku zásadu: pravda a krása patria Kristovi. Bez výnimky.
Film zároveň tvorí výbornú reklamu tradičnému zasvätenému životu, ktorý sa dnes stráca. Moderné plátna a platformy zaplavuje odpad zosmiešňujúci rehoľníkov ako bezvýznamný prežitok vhodný pre lacný horor alebo bulvár. No tu vidíme pravý obraz rehoľného života: nežnosť, lásku, tichú obetu, otcovskú starostlivosť o zverencov, otrhaný habit slobodného kajúcnika, trpezlivosť a pokoj. Aby človek videl autentické zobrazenie zasväteného života, musí ísť do filmov najneskôr z päťdesiatych rokov.
K tomu všetkému ešte prichádzajú krásne scenérie, ktoré dotvárajú atmosféru 19. storočia v Španielsku. Veľkolepá komediálna scéna na námestí v Alberce či tiché prostredie pustovne Cristo del Caloco v Espinari sú vizuálne nádherné. Spolu s výpravou a hudbou vytvárajú obraz sveta, ktorý ešte naši starí rodičia v rannom detstve skutočne zažili.
A čo ma osobne potešilo najviac? Že františkáni sa v tomto filme modlia rovnaké modlitby v rovnakom jazyku, ako sa modlievam aj ja pred jedlom.
A teraz – naša generácia mladých tradičných katolíckych filmárov má povinnosť vziať si z toho príklad. Máme obnoviť princípy, ktoré sa osvedčili. Máme sa opäť chytiť najvplyvnejšieho média, aké ľudstvo vytvorilo, a použiť ho na šírenie a obranu Evanjelia.

Román José Maria Sanchez-Silvu a aj tento snímok je inšpirovaný stredovekou kresťanskou legendou a dodnes je považovaný za najslávnejší španielský film. Dočkal sa viacerých spracovaní, ale tento Vajdov film je bezkonkurenčne najlepší. Príbeh je komponovaný do prvej polovici 19. storočia, kde našli františkánski mnísi pred svojim skromným kláštorom opustenú sirotu. Malý chlapec Marcelino ( bezprostredný výkon detského herca Pablita Calva ) bol vo svojich šiestich rokoch konfrontovaný so zázrakom... Treba oceniť uvoľnenosť v príbehu, aj jeho notnú dávku humoru, film je "vhodný" aj pre ateistov, hoci vyvrcholeniu zrejme nikdy neporozumejú. Mal som s tým aj ja problém, ale vzhľadom ku kresťanskému charakteru filmu je pochopiteľný. Šiesty komentár.

Film, ktorý bol "prepašovaný" na Slovensko v osemdesiatych rokoch. Mnohí sme ho videli na farách s príšerným dabingom (jeden herec daboval celý film cez nejaký zaprášený mikrofón).
Filmu ide skôr o efekt (pozadia sú jasné maľby), ale na moju detskú dušu pôsobí dodnes liečivo. S odstupom času stratil jednu hviezdičku.

....

Příběhy milého chlapce v klášteře a transcendentální konec, kdy se chce setkat s matkou.(50%)