Kdo, když ne my (2011)

Hned od prvních okamžiků jsem si říkal: "Takhle nějak by mohla vypadat Gudrun Ensslinová!" Její soužití s Bernwardem Vesperem není příliš známé a důležité je jen z hlediska pochopení jejího dalšího vývoje. Celý příběh RAF je nesmírně složitý a jeho posouzení není dosud možné - dokonce ani pojmy "terorista", "sebevražda" a jiné nelze chápat běžně zavedeným způsobem. Přečetl jsem si předcházející komentáře (lbíl se mi např. Vesecký***) a jsem rád, že se o tom ještě leckdo přemýšlí a nebojí se říct, že o tom přemýšlí.

Povojnové Nemecko a v ňom množstvo skrytých tajomstiev z obdobia 2. svetovej vojny. Aj tento film sa pokúša rozlúsknuť jeden oriešok, kedysi slávneho nacistického básnika, horlivého Hitlerového ctiteľa, Willa Vispera. Išlo o jedného z hlavných aktérov pálenia vzácnych ale ideologický závadných kníh a aj preto bol po vojne v Nemecku zakázaným autorom. Syn Bernward mal s otcom problematický vzťah a ťažko sa vyrovnával s otcovým zlyhaním. Jeho premena na radikalistu dochádza v spojitosti vo vzťahu so známou nemeckou teroristkou 60-tych rokov Gudrun Ensslinovou. Aj ona mala problematický vzťah s otcom, vojakom Wehrmachtu, ktorý si neuvedomil a prehľadal zlo daného režimu. Cez tieto dve hlavné postavy film podáva obraz vtedajšej mládeže, ich radikálne premeny, odpor k zaužívaným zvyklostiam, ich postoj pri spoločenskom a politickom pozdvihnutí a hlavne študentské protesty. Na jednej strane vidíme mladých ľudí, ktorí sa bavia, experimentujú so sexom, s drogami a na druhej dostávame priebežne správy z nemeckej politiky, ale aj o kubánskej kríze, o zastrelení amerického prezidenta Kennedyho o Vietname, v neposlednom rade o atentáte na Rudyho Dutschkeho aj o podpaľačskej akcii v obchodných domoch vo Frankfurte. Táto téma ešte nie je veľmi obohraná a tak dobre padne každá zaujímavosť histórie RAF (frakcia Červenej armády). Nemecká ľavicová teroristická skupina z rokov 1970 až 1993 mala na svedomí smrť 34 ľudí a nedala spávať nemeckým politikom celé to obdobie v ktorom bola aktívna.

Teda Zas som sa oklamal pri pozerani kadejakej nemeckej nadhery - film nema atmosferu 60. rokov, osudy hlavnych postav mi boli u prdele /teda pardon, som sa preriekol, samozrejme som chcel napisat ze neboli dostatocne strhujuce a ich osudy boli nezaujimave/ a cely film bol proste na picu /teda zase pardon, som chcel napisat, ze sa mi nepacil a celkove vyznenie bolo tristne/, aby som vyhovel aj prechytralym filmovym ynteleguanom. 30 %

To sa asi stáva, že pri boji za slobodu a demokraciu z toho môže niekomu v hlave slušne prepnúť alebo úplne drbnúť. Tak si tým nezískajú robotnícke masy, ani inteligenciu, možno ešte tých spomínaných psychiatrických pacientov. Z filmuBaader Meinhofsom mal určite zážitok lepší, tu som sa v prvej polovici takmer unudil, druhá už mala slušný spád. Zvláštne mi pripadalo, že o všetkom dôležitom sa dozvedáme z televízneho vysielania a hraná časť filmu sa venuje len súkromiu a sexu.

Film z doby, kdy ještě lidé měli svědomí, vědomí, čest a kuráž. My už jsme je nahradili žrádlem, dekadencí, nihilismem a pokrytectvím. Jen se tak lehce povalujeme v houpací sociální síti a říkáme si: jo, eště že už je to všecko pryč a že se máme tak suprově, já do ničeho nejdu,vole, na Borech neni Instagram...