Happy Hour (2015)

(Ne)šťastná (päť)hodinovka. Napriek tomu, že 317-minútová stopáž môže nejedného diváka odrádzať, nenechajte sa zmiasť.Happy HourrežiséraRyusukeho Hamaguchihoz roku 2015 je jedným z najcivilnejších filmov, na aké možno natrafiť. A do veľkej miery mu pomáha práve jeho viac než výživná dĺžka, umožňujúca pomalé, ale o to silnejšie vykreslenie obyčajnosti ľudského života. V popredí stojaca štvorica žien - priateliek z japonského Kobe (Sachie Tanaka,Hazuki Kikuchi,Maiko MiharaaRira Kawamura), pomaly sa približujúcich k štyridsiatke, rieši rodinné, vzťahové aj pracovné problémy. Na prvý pohľad nijako výnimočné, nič, čo by každý v tej či onej podobe niekedy neprežíval. Hamaguchimu sa ale darí diváka "posadiť" vedľa štvorice žien a vyťažiť maximum z autenticity, keď ho takmer až voyeuristicky púšťa do súkromia postáv. Človek miestami nadobúda až nepríjemný pocit, že sleduje rozpory medzi priateľmi či susedmi, ktoré mali zostať za zatvorenými dverami. Snímka v tomto smere (ale takisto aj v scénach, ktoré nie sú zaťažené konfliktom) profituje z dlhých dialógov, ktoré kúsok po kúsku budujú, respektíve odhaľujú charaktery jednotlivých protagonistov. Tváriť sa šťastne a spokojne je rovnako náročné ako maskovať smútok. A s pribúdajúcimi minútami (či snáď hodinami) vidieť, aké je to čoraz ťažšie, zatiaľ čo sa postupne rozpadajú partnerské aj priateľské vzťahy. V príbehu na prvý pohľad možno nevidieť prepracovanú psychológiu, avšak ono pomalé, päťhodinové "bublanie pod pokrievkou" ukazuje, že je dotiahnutá takmer k dokonalosti. Koniec koncov, plazivá bolesť je neraz nepríjemnejšia ako úder päsťou do tváre. K funkčnej civilnosti Hamaguchiho snímky prispieva aj skutočnosť, že väčšinu postáv stvárňujú neherci, respektíve herci, ktorých filmografie nijak zvlášť neprekypujú tvorbou.Happy Hoursi nedopriava veľa šťastia a namiesto jednej hodiny rovno päť. Diváka nepozýva do žiadneho magického sveta, ale do "obyčajného" Kobe medzi obyčajných ľudí riešiacich obyčajné problémy. Dlhé scény z workshopov, reštaurácie či autobusu nedisponujú iba obsahovou silou, ich autenticita je podporená aj vizuálnym spracovaním (kamerou), ktoré sa nesnaží byť perfektná, ale "splynúť" s prostredím. Emócie nemusia byť výbušné, aby boli silné. Niečo tak obyčajné, výnimočné, (ne)príjemné, veselé, smutné, plné nádeje aj zmaru (a doplniť možno ešte takmer čokoľvek iné) sa bežne nevidí.

Čiré japonství a Kobe.

[3,5*]"We can't be friends if you lie to me."Sugestívna, nekonvenčná vzťahová dráma odohrávajúca sa v prostredí veľkomesta (Kóbe). Na pozvoľne sa rozvíjajúcich príbehoch štyroch žien - priateliek ukazuje, aké komplikované dokážu byť partnerské vzťahy, pričom hĺbavo nahliada do ženskej psychiky. Každá zo žien je rozdielna a každá z nich musí riešiť svoje závažné problémy. Akari, veľmi tvrdá voči ostatným ľuďom (povedal by som, že tak trochu falošná moralistka), je po sklamaní z nepodareného vzťahu už dlhšie sama, hoci v hĺbke duše zúfalo túži po chlapovi. Mne nesympatická Jun, záhadná žena, o ktorej som nevedel, čo si o nej myslieť (určite ale nie nič dobrého), sa snaží o rozvod s manželom. Najsympatickejšia, trochu nesmelá Sakurako má tú smolu, že zrovna jej manžel je taký studený psí čumák, bez kúska citu (v jej prípade som ten jej skratový zúfalý čin aj celkom chápal a tomu hovädu som to aj doprial). No a napokon Fumi, na pohľad vyrovnaná a trochu rezervovanejšia, má, ako sa zdá, pohodový partnerský vzťah, ale zdanie môže niekedy klamať. Je inak zaujímavé, koľko vyslovene nesympatických postáv vo filme vystupuje (okrem už spomínaných je to napríklad vrcholne divná dvojica premúdreného "školiteľa" s jeho šibnutou sestrou). Film je v hojnej miere založený na konverzácii, má mimoriadne pomalé tempo, ale napriek svojej horibilnej dĺžke napodiv ani na chvíľu nenudí. Výnimkou sú len tie nekonečné, nezáživné workshopy (eventy), ktoré podľa mňa zbytočne odpútavajú od príbehu. Na druhej strane ale takéto rozprávanie prakticky v reálnom čase tomu dáva punc autenticity. Napriek veľmi silnému výslednému dojmu sa však nemôžem zbaviť pocitu, že sa to celé dalo vyjadriť aj podstatne úspornejším a tým pádom hutnejším spôsobom."Mr. Toyama, that's sexual harassment." "No way. Your face is harassment."(22.08.2023)

Všechno se tu děje v klidu, všechno se otevírá ve výpovědích žen a při rozhovorech. Poněkud rozvláčné tempo.....recenze:https://www.slantmagazine.com/film/happy-hour-2015/https://www.eyeforfilm.co.uk/review/happy-hour-2015-film-review-by-jennie-kermodehttp://bullesdejapon.fr/2018/05/06/senses/(08.05.2021)

Film, ktorý zobrazuje mentalitu japonských žien vo všetkých dostupných nuansách. Štyri tridsiatničky sú najlepšie kamošky ale nerozprávajú sa veľmi o svojom živote. Ich úvahy a rozhovory evokujú akúsi spokojnosť so svojim stavom. Po návšteve workshopu a hľadaní vlastného centrálneho bodu a rovnováhy, kedy sa u nich v rámci skupiny prejavia dotyky a spolupráca sa dozvedáme o rozvode jednej z nich. Toto samotné stačí k vlastnej sebareflexií v rámci vzťahov, ktoré zvyšné postavy prežívajú a núti ich konfrontovať sa s emóciami s akými by sa na začiatku vôbec nezaoberali. Všetko je to civilné, úctivé ale pod povrchom nič nehovoriacich mimík a expresií sa skrýva veľká bolesť. Či už u ženských alebo mužských postáv. Veľmi som sa desil dĺžky ale Hamaguči vťahuje do sveta cez príjemné rozhovory. Vizuálne možno až divadelné. Významovo komplexné ako keby ste čítali román. Všetky postavy som detailne spoznal a mal som možnosť nahliadnuť do ich sterilných smutných svetov. Ich revolta na konci je prísľúbom zmeny, ktorú tak potrebujú. Veľmi príjemné prekvapenie, ktoré rezonuje aj bez vypätej scény.(04.03.2020)