Dobrodružství (1960)

L'Avventura je prvním filmem z Antonioniho volné trilogie o lidské odcizení (společně s filmy Noc a Zatmění). Na festivalu v Cannes prý svého času vyvolal skandál a diváci film vypískali a vybučeli, protože postrádal klasický děj a byl nudný. Přesto získal Zvláštní cenu poroty za „nový filmový jazyk“. Dle mého je problém Antonioniových filmů v tom, že jsou implicitní, ne explicitní. Dnešní diváci zvyklí na explicitní vulgárnost Hollywoodu mají poté problém vnímat věci, které jsou sdělovány implicitně. Tj show, not tell.Děj: Skupina bohatých Italů se vydá na jachtě k pustému vulkanickému ostrovu u Sicílie, kde během procházky záhadně zmizí mladá žena Anna. Její snoubenec Sandro (bohatý a úspěšný architekt) a nejlepší přítelkyně Claudia (Monica Vitti v průlomové roli) zahájí pátrání, avšak bezvýsledně. Film poté sleduje jejich další osudy na Sicílii, kde si záhy po zmizení Anny spolu začnou románek, a přestože zpočátku má minimálně Claudia určité výčitky, na Annu brzy zapomenou. Dokonce ignorují zvěsti, že Anna byla viděna v nedaleké noclehárně. Sandro nakonec Claudii požádá o ruku, avšak záhy na to jej Claudia přistihne v obětí jiné ženy. Nakonec se mu však rozhodne odpustit (gesto na konci filmu, kdy mu položí ruku na hlavu).Interpretace: Ten film v žádném případě není kriminálka o zmizení ženy, jeho skutečným tématem je studium povrchnosti a kritika lidských vztahů v Italské vyšší společnosti. Oba protagonisté jsou morálně prázdní. Sandro je vyslověně protivný sobecký narcis, který pořád mluví jen o sobě, o zmizelou snoubenku se moc nestará, během pár dní si začne vztah s její nejlepší kamarádkou, a tu nakonec podvede. A Claudia samotná je asi křehká, zmatená, nejistá žena, která nejspíš vidí varovná znamení, ale přesto se rozhodne je ignorovat, se Sandrem zůstane a odpustí mu i nevěru, možná protože preferuje žít v bohatství. Hrdinové patří k bohaté poválečné italské buržoazii – mají peníze, volný čas, luxus, ale cítí vnitřní prázdnotu. Jejich vztahy jsou nestálé, povrchní, postavené na touze a nudě. Antonioni ukazuje, jak moderní člověk ztrácí kontakt sám se sebou i s druhými. Dlouhé, pomalé záběry pustých ostrovů, opuštěných měst a architektonických detailů nejsou jen kulisou – stávají se metaforou vnitřního stavu postav.

Zklamání vlastně ve všech ohledech. Od velmi nesympatických postav (podobně jako ve Felliniho Sladkém životě), jaksi divně odtažité herectví až po úmornou stopáž a roztahanost celého příběhu. Vím, tady se mělo jednat hlavně o ty emoce. Chápu ta témata (odcizení, tíže ze svobody, pocit sebenenávisti a viny apod.), ovšem opět jen velmi slabý odvar. Naproti tomu třeba Bergmanovy filmy jdou mnohem víc na dřeň všech emocí a uchopují a vyobrazují je přesněji. Formální i stylová stránka se jen těžce potácí opět na hranici úplné všednosti. Takové Hitchcockovo Psycho ze stejného roku je na úplně jiné úrovni po všech směrech.

Vztahová prázdnota skrze na první pohled téměř běžné situace a hovory takříkajíc o ničem. Michelangelo Antonioni to divákovi neusnadňuje, o to zajímavější bude jeho pojetí pro ty trpělivé, ty co si najdou vzkaz od Sandra už tam, kde nechá pro chvíli s Annou čekat Claudii před domem. Mimochodem už v této scéně vidí divák vše, v jednom záběru je dění v pokoji i venku stojící Claudie, nádhera. Podobně kamera funguje po celý film, doslova je možné číst ve výrazech vícera postav najednou. Tak jako tu není jasná vztahová prázdnota, není tu ani zamilovanost, vše se děje na pozadí výletu na ostrov a následného hledání Anny, které pozvolna ustupuje sbližování a poznávání. Pokud tedy Claudie Sandra pozná tak, jak ho poznala Anna.

"Nikdy som nestretol ženu ako ty. Chceš mať vo všetkom jasno."Vrcholné filmové umenie, jedno z najúžasnejších diel, aké boli kedy stvorené, zaradené v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Ak by som mohol, hneď by som ho pridal do svojich najobľúbenejších filmov (tá 10-ka je, žiaľ, zúfalo obmedzujúca). Zaujímavosťou je, že pri premiére na festivale v Cannes (takí tí jednoduchší) diváci film vybučali a vypískali, a to hlavne preto, že sa nedozvedeli, čo sa vlastne udialo s "hlavnou postavou". Podobný podraz na diváka spáchal aj Hitchcock vo filmePsychoz toho istého roku, keď nechal "hlavnú postavu" hneď na začiatku umrieť a to bolo niečo, na čo zrejme nebolo vtedajšie publikum pripravené. Ide o prvý diel "Trilógie nekomunikatívnosti" ("Trilogia dell’Incomunicabilità"), príp. "Tetralógie citov" (trochu menej presné označenie). Spoločnými charakteristickými prvkami všetkých dielov sú problémy v komunikácii, všeobecná odcudzenosť (citová vyprahnutosť) spoločnosti a úchvatná Monica Vitti, pre ktorú mám proste "silnú slabosť". Navzdory svojmu názvu pôsobí "Dobrodružstvo" svojím pomalým plynutím takmer až bezdejovo, avšak aj napriek takejto dejovej prostote dokáže vytvoriť úžasnú atmosféru naplnenú psychologickým napätím. Pri takomto spôsobe "rozprávania" dokážu obstáť len tí najväčší majstri filmového umenia. Snímka predstavuje niekoľko nefunkčných, smiešne nesúrodých vzťahov, kde vždy jeden ťahá za kratší povraz, pričom Monica Vitti ako Claudia je tu akoby ich nezávislým pozorovateľom (je krásne, ako sa vždy dokáže "zakomponovať do záberu" s inými postavami v popredí) a v tej otupenej, ľahostajnej spoločnosti je vlastne jediným trochu rozumnejším človekom, schopným úprimných citov. Výborne sa svojej role zhostil aj druhý hlavný predstaviteľ Gabriele Ferzetti (Sandro), charizmatický herec typu Mastroianniho (známy aj ako "Pán Vláčik" z filmuVtedy na západe (1968)). Obrovskou prednosťou snímky je nádherná kamera (Aldo Scavarda). Je priam lahôdkou sledovať, ako to má kameraman (režisér) pevne v rukách, nie ako tí neurotici a parkinsoni súčasnej doby. Kamera tu tvorí úžasné kompozície, z ktorých každá je výtvarným dielom (umeleckou fotografiou). Krásne sú zábery z pustého ostrova i architektúry v meste, či kompozície s postavami v popredí a v pozadí (napr. kompozícia "Claudia a očumovači"). Hudba (Giovanni Fusco) je vo filme použitá striedmo, ale ten v podstate jediný (titulný) motív je veľmi pekný a perfektne tam zapadá."Najprv som myslela, že Anna umrela. Chcela som umrieť tiež. A teraz sa bojím, že je nažive."

„Keď vezmeš do úvahy, že v Taliansku sa stratí asi 40-tisíc ľudí za rok, tak je to tak akurát k zaplneniu štadiónu v San Siro. [v roku 1959/1960; pozn. recenzenta]”•Ak by dajme tomu teraz brali tieto ústredné postavy v podobáchSandraaKlaudii,Corradovnázor ihneď i »smrteľne vážne«, tak by tým pádom asi mohlo iba sotva vzniknúť; povedzme akékoľvek charakteristicky podané, psychologickejšie poňatédobrodružstvos takmer samým začiatkom na akomsi pustom, talianskom ostrovčeku, kam sa v podstate vybrali i niekoľkí známi priatelia, [s]tráviť voľné chvíle, medzi ktorými by sme trebárs našli i pomerne dosť atraktívnu osôbku v podobeAnny, resp.Sandrovejpriateľky, ktorá sa v istom okamihu na tomto mieste úplne znenazdajky a z ničoho nič plne vytratila, čiže inými slovami preložené, že naprosto zmizla bez akejkoľvek bližšie zanechanej stopy, čo je určite i hlavný dôvod na začatie rozsiahlej pátracej akcie, a to konkrétne nielen zo strany zvyšnej posádky tejto jachty, a k tomu následne i od prichádzajúcich, «profesionálnych pátračov», ale zároveň jednoznačne i zo strán už medzitým spomínaných, a vyššie uvedených - aktérov, ktorí majú rozhodne značný záujem prísť na to, ako rozlúsknuť túto, čoraz viacej zamotanejšiu záhadu, ktorá sa avšak pomaličky rozrastala i do ďalších, talianskych, regionálnych oblastí, a tak na ručičke tachometra budú postupne naskakovať samé desiatky, až by som dokonca povedal, že stovky kilometrov s akýmsi dôvetkom v zmysle pozitívneho, alebo negatívneho výsledku?•Vskutku, teda ak by som danú vec bral hodne osobne, tak minimálne aspoňže od samého začiatku, by som podobne veľmi uvítal, ak by som sa ocitol v rovnakej, prekérnej a stratenej situácii, aby medzi »hlavnými pátračmi« v obrátenom pomere, boli napokon zahrnuté i zrovna tieto dve nemenej kľúčové figúry s akýmsi predchádzajúcim, «šokujúcim zvratom», ako extra bonusom, naoko vystrihnutým z legendárneho tituluPsycho, keď po určitých scénach,bachaspoiler →nechalautor[brutálne zavraždiť]←koniecspoileru, v tomto prípade len kompletne zmiznúť hlavnú postavu, čo pre akéhosi nepripraveného diváka by mohlo predstavovať:náhly, elektrický šok, ktorý by mohol byťťažším orieškomna celkové spamätanie sa...•A čo myslíte, ktorú z postáv stelesnila začínajúca, rímska herečka:Monika Vittiová?  Neustále melancholickúKlaudiuči zmiznutúAnnu?•O tom by asi vedel povedať predsa trocha viac predovšetkým sámAutor-Antonioni, ktorý fascinujúcim spôsobom rozohral tu sprístupnené dianie s mimoriadne pomalými dialógmi, ktoré by menej skúseného diváka mohli rýchlosťou svetla na dlhší časový úsek uspať, ako klasickúŠípkovú Ruženku, čo našťastie ale nie je tentoraz môj prípad, ba práve naopak; titul som napokon ohodnotil ešte lepšie, ako pred niekoľkými málo rokmi, keď som bol, priznám sa, trošku nevyvinutým v danej oblasti.•Jedná sa o vôbec prvý diel v rámci akejsi „existenciálnej trilógie“, po ktorom sa vzápätí pokračovalo sNocou, a končilo sa soZatmením, pričom budem identicky nadväzovať v rovnakom trende, t.j. aktualizovať hodnotenia s recenziami.