Ďakujem, dobře (2013)

"Ty sa choď dať liečiť. Ja ťa ľutujem. To neni nenávisť, ja ťa ľutujem, to je ľútosť." Ďakujem, dobrerežiséraMátyasa Priklera, ktoré je rozšírením jeho o štyri roky staršieho študentského "kraťasu" srovnakým názvom, je menším (nielen) vizuálnym a dramaturgickým peklom. Najprv teda k tomu horšiemu. Snímka z vizuálneho hľadiska - najmä kamerou a jej štylizáciou - pôsobí v mnohých scénach vyslovene amatérsky, slabo dokonca aj na úroveň študentského filmu (hoci oficiálne nejde o študentský film, čo je tým pádom ešte horšie). Na chabý vizuál sa neraz nabaľuje chabý zvuk v zmysle, že postavám vôbec nerozumieť. Nie preto, že rozprávajú po maďarsky, ale preto, že ich jednoducho nepočuť. Ale aj tá maďarčina robí svoje, pretože snímke chýbajú titulky. A chýba jej aj zmysluplná dramaturgická koncepcia. Príbeh Priklerovho diela sa zakladá na troch prepojených rovinách, ktoré možno pracovne nazvať A, B, C. To by bolo v úplnom poriadku, ak by tvorcovia vedeli, ako s nimi adekvátne pracovať. Oni však v praxi robia niečo takéto - začínajú rozpovedať A, začínajú rozpovedať B, nakrátko sa vracajú k A, kým medzitým B pomaly vyprcháva, začínajú rozpovedať C, z ktorého urobia hlavnú dejovú rovinu filmu, úplne ignorujúc A, vracajú sa k A a ukončujú ho spolu s B. Hoci snímka dramaturgicky poriadne škrípe, z hľadiska námetu a jeho praktickej realizácie ide o dobrý priemer - zachytenie pokrivených medziľudských vzťahov v širšej rodine na pozadí hospodárskej krízy. Príbeh nestojí ani toľko na scenári, určujúcom smer, ako na postavách, ktoré sú jeho hýbateľmi. Výmeny názorov medziAttilom Mokosom(pravdepodobne najlepším z celého hereckého ansámblu) aZuzanou Mauréry, čiMiroslavom Krobotom(pôsobiacim dojmom, že sa mu veľmi nechce hrať) aJanou Oľhovou, sú desivo skvelé. O to viac, keď si človek uvedomí, že pre mnohých je niečo podobné realitou.Ďakujem, dobreje formou zlým dielom, obsahovo ale ide o solídnu sociálnu drámu, nahliadajúcu za fasády domov a ľudské tváre. Dvojhodinová minutáž pôsobí dvakrát taká dlhá, ale vydržať sa pri nej dá.

Babelto síce nie je, ale na slovenské pomery zaujímavý nápad. A dlhé spracovanie, ktoré bez hudby veľmi spoľahlivo uspáva. Bojoval som s tým v nočných hodinách, až som si film musel nechať na dennú hodinu. Tentokrát to filmu nezazlievam, to zobrazenie šedej skutočnosti života slovenských rodín sa podarilo. Či už je to petržalské parkovanie, život seniorov, "starostlivosť" o nich, rozpadajúca sa rodina, detská šikana alebo vyprážaný syr ako najväčšia gurmánska lahôdka. (Nič proti, aj ja si ho občas dám.) Scénu s najkrajšími Vianocami a balkónovou scénou nemohlo prekonať do konca filmu už nič. Svadba je štýlovou bodkou za mnohými filmami a na Slovensku to inak ani skončiť nemohlo ako tým, že sme tu všetci rodina. Silné tri hviezdy, ktoré som na začiatku nepredpokladal.

Prikler sa snažil o čo najväčší realizmus a niekedy mu to vychádza viac, niekedy menej. Menej vtedy, keď nám chce tvrdiť, že v nejakej rodine si dávajú darčeky až po Troch orieškoch, čiže niekedy po pol desiatej. Páči sa mi, že nám ukazuje situácie osláv (Vianoce, svatba), ktoré považujeme pomaly za vrchol radosti a šťastia, ale pri sledovaní rodiniek vo filme sa cítime trápne. Veľký rozdiel s našimi životmi tu ale nie je, určite všetci dobre vieme, čo je to hádka na štedrý deň. Lenže, prečo musí byť film napríkla po zvukovej stránke tak odfláknutý? To nie je umelecký zámer, to je lajdáčina. Ruchy znejú rovnako hlučne, ako hlasy, ktorým občas slabo rozumieť. Čiže akoby boli ruchy dorábané, ale dialógy nie. Tu mali nastúpiť postsynchróny. Námietky mám aj k celkovej dramatickej stavbe, ale nebudem to zbytočne rozoberať. Mám pocit, že ak by presne takto natočil film Trier, padlo by zopár plných počtov, takže hodnotím na tunajší pomer vyššie.

To našinské vysporadúvanie sa s problémami prostredníctvom audiovizuálu, kultúry, publicistiky, žurnalistiky, je na vskutku biednej úrovni. Akékoľvek experimentovanie poviedkových skečov i tématickej synopsii vyznieva rovnako na zmar, ako konvenčné televízne drámy s akože krvopotnými ambíciami. Teraz neviem, či je to všetko chyba kvôli slabým finančným dotáciám na silné projekty, či úrovňou kultúrnej výchovy, či nedostatkom talentov na sebarealizáciu, alebo problematikou protekcie. Asi skôr kombináciou vyššie uvedených.

Z pokusu o naturalizmus vzišla len nadmerná dávka odfláknutosti. Ďakujem, dobre sa vydáva za hlbokú sondu do sociálnej situácie na Slovensku, reflexiu života bežných ľudí, preniknutie do medziľudských vzťahov, dezilúzie a beznádeje každodenného života. Áno, to všetko film naozaj obsahuje a ponúka miernou vrchovatou, no s narábať s danou, bohato obsiahnutou, témou sa mu nedarí. ......... Celá táto hraná sonda s kusom dokumentárneho charakteru predstavuje dávku scénok a obrazov, nabúchaných na jednu veľkú kopu postrádajúcu rozvahu, sebakritickosť a odstup od svojho diela. Film, ktorý sa medziľudské slabé stránky snaží nielen reflektovať, ale aj kritizovať a pritom zabúda na svoje vlastné negatíva, a tých je taktiež viac než dosť. To je tunajšie najsilnejšie prepojenie medzi filmom a realitou - film je taký istý ako téma, ktorú si berie na paškál, stáva sa z neho len jej ďalší prítok - ďalší zlý kúsok s prívlastkom SR. ......... Narácia sa znižuje na úroveň obrazného kecania o ničom v neustále negatívnom slede udalostí, zbúchaných na seba/cez seba dosť chaoticky - tvorcom ide vehementne, stoj čo stoj, o čistú ukážku čistej mizérie s bolestným nádychom realistickej facky. Pritom zabúdajú, alebo len ignorujú, potrebu istej hierarchie, premyslenosti v zmysle "ako to urobiť, aby sa to nemíňalo účinku". Tým pádom je výsledok len ukoktaným výkladom všetkého, čo mali tvorcovia na mysli, ale zabudli o tom viac popremýšľať. ......... Všetky dosupné materiály o filme masírujú hlavu diváka s "kritickým komentárom". Tento komentár je sprostredkovaný cez postavy, no cesta je to väčšinou kostrbatá a nešikovná. Autentický charakter sa nedá poprieť, ručná kamera si svoju prácu vykonáva s úspechom, no zráža ju už spomenutá preexponovanosť obsahu, ostávajúca aj tak len v povrchnej rovine - snímka je nadmieru dlhá a nevypĺňa svoj obsah, len ho naničhodne rozťahuje do vyslovene nepotrebných rozmerov. V porovnaní s napr. tohtoročným Mojím psom Killerom M. Fornayovej, taktiež sociálno-kkritickým filmom s lepšie vymedzeným polom pôsobenia, vyzerá Ďakujem Dobre ako neliečený diabetik. ......... Ďakujem, dobre chce zachytiť strašne veľa, najlepšie všetko a popritom neunesie ani sám seba. Nedokončená šnúra pesimistického tárania a ťahania sa cez ústavy a disfunkčné rodiny, priveľa naťahovaná, čím sa na veľa miestach trhá.