Japanorama (2002)

Na britskom dokumentárnom seriáliJapanorama, ktorý pôvodne vysielala stanica BBC v troch sériách v rokoch 2002, 2006 a 2007, možno oceniť, že sa snaží predstaviť a priblížiť (pop)kultúru krajiny vychádzajúceho slnka približne v čase, keď aj vďaka rozširujúcemu sa internetu začala čoraz viac prenikať na Západ. To je ale tak všetko. Osemnásť epizód, na ktorých sa už podpísal zub času (recenzia písaná v roku 2026), čo ale nie je tento najväčší problém, dopláca na svoju značnú povrchnosť a najmä prítomnosť moderátoraJonathana Rossa. Jednotlivé časti z hľadiska námetu (a vo väčšine prípadov aj obsahu) ponúkajú zaujímavý prierez zaujímavými témami (filmy, hudba, spoločnosť...), ale v každom prípade pôsobia dojmom, že iba "kĺžu" po povrchu, no nezachádzajú viac do hĺbky danej problematiky. Ono je to na jednu stranu pochopiteľné, pretože na ploche tridsiatich minút sa nemožno venovať každému detailu (navyše, ako pomyselný "úvod" to asi aj stačí). Na druhú stranu sú ale niektoré témy "odbavené" až zbytočne rýchlo, pričom veľkým problémom je aj chaotická dramaturgia jednotlivých epizód, ktorá celej veci nijako nepomáha. Oveľa väčším neduhom je ale nesympatický a nevtipný (alebo nasilu sa snažiaci byť vtipný) moderátor. Angličan Jonathan Ross, neschopný vysloviť písmeno R (za čo nemôže, ale hrozne sa to počúva), sa síce profiluje do podoby milovníka japonskej kultúry, jeho správanie ale neraz pôsobí pomerne nevhodne a nerešpektujúco. A je to práve on, ktoJapanorameako celku najväčšmi škodí. Divák by nad povrchnosťou jednotlivých epizód dokázal prižmúriť oko (ako všeobecný rozhľad, obzvlášť v čase pôvodného vydania, to stačí), avšak Rossova prítomnosť a komentáre sú vyrušujúce a kvalitu znižujúce.

J - výplach , ktorý Ti na podnose narazí do tváre všetko , čo si verejnoprávne mohutne sledované TV srandičky na oboch poľguliach s lukratívnou účasťou " celévríť " ( SK / CZ ) nemôžu dovoliť. P.S.Videná séria od 97ˇ

Seriál, na kterém se opravdu silně podepsal zub času. V roce 2002 mohl možná ještě působit inovativně, v roce 2020 už ale většinovému publiku nemá příliš co říct, koneckonců je současná japonská popkulturní scéna taky už někde dost jinde. Ze všeho nejvíc na mě z toho dýchl duch magazínu Živel, konkrétně ročník 1997. Mimochodem, např. dobové nadšení nad různými udělátky k pre-smartphonovým mobilům dnes působí spíš komicky.(07.09.2020)

Pri kvalitnom dokumentárnom seriály nestačí iba divákovi napchať do krku hordu informácií, kľúčové je to, ako tie informácie naservíruje produkcia a komentátor. Tento výplod Veľkej Británie skôr ocenia tí, ktorí o Japonsku nemajú ani len tušenie (čo som cítila z komentátorovho prístupu), a chcú mat ako-taký prehľad (o modernej technológií, populárnej kultúry, trendy modernej doby). Veľa krát mi podané informácie kazil dojem komentátorove subjektívne poznámky, čo často vyznelo neprofesionálne a kriticky voči japonskej kultúre (tak, ako by neznalec vnímal japonskú kultúru. teda, he/she finds it disturbing). Rozprával strašne rýchlo (dôležité informácie sa zlievali s vatou) a s mierne tažkým prízvukom, ja si myslím, že keď niekto komentuje dokument, tak by mal svoju výslovnosť a tempo prispôsobiť tak, aby mu rozumeli aj ľudia, ktorých prvý jazyk nie je angličtina (keď už neexistujú ani len anglické titulky). Nehovoriac o fakte, že absolútne neovláda výslovnosť japonských slov! Často som vôbec nerozumela, čo povedal (no domyslela som si), keďže japonské slová vyslovoval s anglickým prízvukom. Tak som namiesto "oyasuminasai" stále počula niečo ako "ohyeahsumanasay". Rovnako ako takzvaný "tlmočníci" - tlmočili s ich prízvukom (až na pár výnimiek), čo podľa mňa neexistuje, aby takáto práca bola na profesionálnej úrovni. Tiež mi vadili Madame Shirota-nine lekcie, často do angličtiny nesprávne preložený názov sa nezhodoval s lekciou (napr. how to hold a chopsticks, podľa mňa v skutočnosti bolo eating etiquette). Ale zasa na druhú stranu, mi mnohé informácie pomohli pochopiť okrem iného, napr. už videné filmy/anime.(06.11.2012)

Výborný dokumentární cyklus zobrazující různé podoby japonské kultury. Filmový fanoušek ocení zejména množství ukázek z nejznámějších japonských filmů, vztahujících se vždy k tématu příslušného dílu. Zajímavé jsou také interview např. Hayao Miyazaki, Takashi Miike, Sonny Chiba…. V každém případě, některé scény jsem smíchy nemohl rozdejchat…..japonci jsou prostě magoři, ale super magoři. Seznam jednotlivých dílů s odkazy na filmy a osobnosti naWikipedii(05.11.2009)