Stěhujeme piano (1932)

Stan a Oliver žili pre hercov v dosť prelomovej dobe. A to, keď sa z chaplinovských nemých grotesiek, pri ktorých celý herecký výkon pozostával z gest, mimiky a pohybu, kde všetky fórky vychádzajú z nešikovnosti, ťarbavosti, či smoly hlavného hrdinu, sa k tomuto všetkému pridáva hovorené slovo. Už nestačilo dobre vyzerať či sa dobre hýbať ,a všetko za vás vykreslil rytmus klavíru, už sa musel zapojiť aj hlas. Pár hercov kvôli tomu skončilo. Čo však nieje prípad tejto dvojice. Samozrejme, že neskoršie filmy sa nechytajú na ich prvotné, zrýchlené a nemé prvotiny, ale stále sú to klasický komici. Aj v tomto filme je jasne vidieť, že v prvopočiatkoch hovoreného filmu boli dialógy vlastne na oštaru a scenáristi s nimi ešte nevedeli zaobchádzať. Tak isto obaja hlavní protagonisti vo filme zakladajú svoj výkon na starých nemých pózach a pohyboch, dialógy sú akoby nútené. Klasika, ale stále vydarené a zábavné scénky.

L&H stěhují bednu s piánem po několikerých schodech nad sebou bezúspěšně, pak vytahují kladkou a vždy sklouzne dolů. Nakonec je nastěhují, ale pán domu reaguje násilně...

Laurel a Hardy si hrají na Sisyfose a pak na občany města Kocourkova. Oliver když vidí vodu, tak se musí hned koupat. Dům který pracovně navštíví taky nezůstane úplně ušetřen. Není to sice to nejlepší od nich, ale zábavy bylo dost.

Po všem co to piano zažilo, tak pořád hrálo dobře.

Nefungovalo to na mna. Vobec. Zvuk to strasne degraduje a hravost na bode nula. 4/10