Slečna Julie (1951)

Tak uz viem konecne kto ucil  Yngmara Bergmana, u nas pomerne neznamy svedsky reziser Alf Sjoberg. Tymto filmom - pomer medzi muzom z ludu a svedskou aristokratkou je nemozny vo Svedsku 19. storocia - rezsier Alf Sjoberg konecne prerazil. Svoje najlepsie filmy antocil suverenne v 50. rokoch , apropo Sjoberg ucil mladeho Bergmana tocit filmy. Typicke Sjobergove atributy su  tu - silny vizualny zmysel a zmes 2 izmov  : realizmu a  expresionizmu. 100 %

Útulne rodinná ale i vzácne znepokojivá atmosféra švédskeho vidieka nám tu dáva veľmi kvalitnú melodrámu z druhej polovice 19. storočia. Prekvapilo ma, že Strindergova scenár je divadelnou adaptáciou, lebo by som aj uveril, že dej je spracovaním nejakej škandinávskej klasiky. Najkrajšie sú rozhodne prechody pozadím, kedy zamilovaní spomínajú nad dospievaním v panskom sídle ako malé deti. Postavy filmu sú zraniteľné. Závidia si a nedoprajú, preto aj láska protagonistov nie je prieč svetom predsudkov o vyšších a nižších spoločenských kást možná. Julie musí znášať nelichotivú situáciu a takpovediac bojovať aj s Jeanovými výčitkami.

Hra Augusta Strinberga je spracovaná veľmi umným spôsobom, azda najviac zaujali kamerové prechody medzi retrospektívami a skutočnosťou. Snímok je silno melodramatický, rozpráva o triednych rozdieloch medzi slečnou Júliou a rodinným sluhom, ktorých "postihla" vzájomná náklonnosť. Štvrtý komentár.

Svätojánska noc.•Vskutku, dve naprosto "zamilované hrdličky" - aristokratkaJúlia[Anita Björková]a lokajJean[Ulf Palme], nielenže následne spomínali na to, keď boli ešte iba bezstarostnými deckami, niekedy i zdeptanými, kedy dokonca vtedy tento malý beťár čelil i veľmi chúlostivej situácii, za ktorú sa zrejme hanbil, ako nejaký pes, s akýmsi nasledujúcim presahom až do dospelosti, ale súčasne rovnako riešili aj aktuálnu situáciu, plnú samých prekážok v podobe hádzania polien pod kolená; v pozoruhodnom spracovaní, v ktorom sa akosi častejšie [vy]striedali, nazvime ich, akočasové roviny, ktoré sa napokon pomerne dosť kvalitne zliali do jedného celku, počas čoho som takmer vôbec nevnímal ani svoj reálny čas, tak boli teda nadštandardným spôsobom prevedené; presne nejako takto si predstavujem, ako by mali vyzerať → za povšimnutie rozhodne stál i začínajúci švédsky predstaviteľ v podaníMaxa von Sydowa, ktorý sa zhostil menšej úlohy - večne pripitého záhradkára s plnofúzom, ako povedzme bonusom extra naviac; čím príslušný mládenec sa snažil pôsobiť oveľa starším dojmom, než i v skutočnosti bol, čo určite vyvolávalo určité rozpaky, no našťastie neboli celkovo príliš rušivými, ako by som si vlastne mohol sprvoti myslieť, dostávalo sa mu síce len pomenej hereckého priestoru, ale i napriek tomu si to neskoršie poriadne vynahradí, trebárs akonáhle začne [spolu]pracovať s uznávanýmautorom- Ingmarom Bergmanom, na ktorom švédska kinematografia nebola celá postavená, čo sa snažil dokázať i jeho režisérsky kolegaAlf Sjöberg, s ktorým sa stretávam po prvýkrát, pričom pevne verím, že azda nie naposledy; Bergman podobne iba začínal, za sebou už mal niekoľko režisérskych zárezov, ktorými na seba čoraz viacej strhával pozornosť...•Čo dodať na záver? ← z mojej strany sa jednalo o obzvlášť vydarený, dobový titul s vynikajúcimi hereckými prejavmi, hore uvedených predstaviteľov; keď on mi pripomínal akéhosi „švédskeho Clarka Gablea,” zatiaľ, čo zase ona, vďaka svojmu hyperaktívnemu prejavu, pre zmenu, „švédsku Vivien Leighovú,” a tak svoje aktuálne dojmy, zakončím práve tým, že mi to evokovaloOdviate vetrom,à lascandinavian style.(08.08.2024)

Celkem kvalitní snímeček a zároveň zatím jediný film který jsem viděl od tohoto u nás nepříliš známého švédského režiséra Alfa Sjöberga. Sjöberg tímto snímkem konečně už prorazil a sklidil tak značné mezinárodní uznání např. cena na MFF v Cannes. Značná podobnost tohoto snímku se starším filmem "Vrah mezi námi" či pozdějším mistrovským Bergmanovým "Pramen Panny" tady byla ale jen proto že Alf Sjöberg působící v Královském divadle ve Stockholmu jako jeden z předních a celkem už uznávaných režisérů vyučoval tehdy ještě mladého Bergmana a to ještě jako scénáristu. Sám Bergman později veřejně přiznal a nějak zvlášť se tím netajil že jako hlavní zdroj inspirace pro své filmy čerpal právě od Sjöberga. Film pojednává o nejednoznačných vztazích mezi muži a ženami a řeší problémy mezi vyššími a nižšími společenskými vrstvami. Jezdecký bičík, flirtík s komorníkem, ale i jedno velké ponížení a poté depresivní stravy, to je tak asi všechno co mi z tohoto filmu utkvělo v paměti.(17.06.2006)